Ako ma moje Mustangy z New Yorku až do Connecticutu dostali

Na newyorskom letisku JFK som si nasadajúc do filmovo žltého taxíka poriadne vydýchol. Uff to boli veci.. Moja peňaženka ten deň našťastie už naposledy zaplakala Indickému taxikárovi a ten ma vzal do Brooklynu do mojho lowcost airbnb. Niečo mi malo napovedať, že tá lacnota nebude len tak a niekde v tom celom bude ešte háčik. Ale počkat, počkať… to už je vlastne z ďalšieho článku, Tomi… Tu máte dnešnú epizódku o Mustangoch, nech sa páči 🙂

Ako sa to má robiť na letiskách

Do New Yorku som priletel cez Pittsburgh, najlepšie letisko sveta za rok 2016. Krásne vynovené, žiadne spletité uličky typu keď-chceš-ísť-na-wc-musíš-cez-našu-skvelú-prekážkovú-dráhu-z-parfémov-a-iných-všakovakých-predražených-harabúrd-čo-sú-aj-tak-všetky-vyrobené-v-číne-za-pár-centov-a-ktorú-sme-aj-tak-odkukali-z-ikey-ale-aha-pozri-jojo-s-nápisom-najlepší-brat-na-svete-ktoré-funguje-aj-vo-vode-a-hore-nohami-To-by-som-mu-mohol-kúpiť-to-by-sa-mu-zišlo-nestojí-ani-veľa-I-keď-čo-kúpim-Janke-a-malému-tamté-farebné-ceruzky-sú-také-rozkošné Eeeee tedaaa… Kde sme to boli? 🙂 Naspäť na letisko 🙂 Pánko v obchode sa pekne pozdraví, zaželá krásny deň, pokladničný bloček si proaktívne položí pred seba a ani sa nepýta, či ho chcem. Nové pacovné pulty so zásuvkami sú úžasným miestom na tvorivú činnosť v dobe medzipristátia, a naviac, po prvý krát na amerických letiskách mi funguje wifi. Hurá! 🙂 Jednoducho paráda a pohoda, dávam 100%.

Počkať, počkať! Chceš povedať, že o takej blbosti sa tu teraz budeš rozpisovať na tri strany???

V na newyorkskom letisku JFK bola tiež bezplatná oficiálna wifi. Avšak, malo to len jeden háčik – nemala internet 😀 JFK je celkom vynovené a obrovské, hodnú chvíľu trvalo, kým som sa bez internetu dostal až k pásom s batožinou. Prekvapivo tam boli len tri, označené 7-9 (čooo? 🙂 ) pre celý terminál, naviac žiadny rozcestník, ktorý let na ktorom páse, takže človek to musí obehať ručne stručne. Prvé dva: nič. Posledný: nejaké iné tri lety. Pozerám sa uprene.. fakt.. no PRO-STE NIČ. No paráda… Chceš říct soudruhu…? Jó. Budeš to hľadať po celom letisku, lebo na 44. odbočke za eskalátormi si si nevšimol tú šípku a zle si odbočil… 😐 Tak som zašiel na prepážku American Airlines: ale hééj, určite to príde na 9ku. Prídem zas na 9ku a na obrazovke nad pásom stále tie isté cudzie mestá. Toto som už predsa niekde videl.. ale kde?? Mm, jaaaj, no predsa v tom zlom sne na JFK ako som sa nevedel dostať k svojim kufrom. Pozerám na tabuľu, hypnotizujem ju očami vší silou…. (Ano. Vší silou, Maruško!) A ono nič. Táto slučka mi pripadala nekonečná. Chceš říct soudruhu? Jó, jó, definícia šialenstva znie: indivíduum je šialené, ak stále dookola opakuje tie isté kroky s očakávaním rozdielnych výsledkov. Hmm.. tak… asi…. som šialený, no… Co už? Aj takí ludia musia byť na svete… Ale tak.. čo to? Čo to? Vidím dobre? ono sa to zmenilo!? Wuuuhuuu, Tomiiii, bereme kufor, ideme domooov! :))) Pre istotu čítam: aaa věd tam žiadny Pittsburgh neni. Išlo ma rozpučiť 🙂 Za 5 minút zase nejaká ďalšie tri náhodné mestá. Jooooj, dokedyy budeem čakaaať? No dobre, ale možno raz… Po pol hodine sa z tabule na poslednej strane konečne ozvalo sladké: Pittsburgh. konečná! Prosíme vystúpte! … A tak som si mohol spokojne vydýchnuť, že môj kufor sa za chvíľu objaví na 9ke. A přitom taková blbost.. 😀

Keby niečo… nájdete ma v klube 🙂

Na letisku som sa rozhodol požičať si auto, že si urobím výlet za kamarátom na sever do Connecticutu. Vonku bolo krásnych 26 stupňov, kraťasy som uz mal na sebe, lebo som bol chytrý jak veverka a skontroloval si predpoveď 🙂 Kožená bunda z Chicaga pekne hriala, a tak som sa vydal na terminál, kde požičiavajú autá. Z Microsoftu máme zľavy v National Car Rentals a tak som si dopredu zarezervoval mid size (stredne veľké) auto, za celkom dobrú cenu. Od kolegov, čo boli v Amerike na služobkách som dostal tip, že s Emerald Clubom je to lepšie, lebo si bezplatne za rovnakú cenu môžeš požičať lepšie auto. Nie každá z ich pobočiek však tento klub ponúka, a preto Tomi prilieta práve na JFK B-) (veverky znova plesajú..) A tak sa Tomi zaregistroval v klube a šiel si vybrať auto. Kliknite na play a spustí sa Vám video 😉

Dlho som rozmýšľal, ktoré auto si vybrať. Čo tak tamten malý hnedý Opel?.. Táto žltá Fábia tiež nevyzerá zle.. Alebo žeby Mustang? Hmmm, čo ja viem..? Nebude v ňom veľmi fúkať? A tamtá Honda Civic, v tej by som bol aký king! B-) Tú si vezmem! Ale tak… Mustang, mustang, hmmm. Topánky mám Mustang. Hm tak dobre, tak teda Mustang teda 🙂 Nie no, musel som si vybrať Mustanga – je to ikona. Tak ako k rezňu neodmyslitelňe patrí zemiakový šalát, tak aj k Amerike patrí Mustang. Naviac v Čechách by som si ho za tú cenu mohol požičať tak na hodinu…

S Mustangami som si to zamieril za kamošom Walterom do Connecticutu, asi 90 míľ na sever od New Yorku po pobreží. Keby niečo.. nájdete nás v klube B-)

Connecticut – to je pohodička!

Walt ma privítal skvelými lobster rolls, čo sú v podstate vopcháčiky (pre naších amerických bratov takzvaný hat dóóg 😉 ) ale miesto párku je v rožku LA-HOD-NÝ opakujem LA-HOD-NÝ humár 🙂 Walt toto najlepšie jedlo môjho amerického pobytu zalial skvelou domácou holandskou omáčkou. Uuuuch, ešte by som si dal! Panečku, to bolo!  LA-HOD-NÝ 🙂

Kuchyňa Connecticutu a vôbec celého východného pobrežia sa nesie v znamení práve týchto morských dobrôt. Ďalší deň som si dal som výborný Tony Soprano Sandwich z pumpy, na krorej vraj nikto nikdy netankuje a je vyhlásená kvalitou svojich sendvičov široko ďaleko 🙂 na obed boli rybie tacos, ďalšia dobrota. S Waltom sme si pojazdili.. Zum zum! Jesenné listy z cesty sa učia lietať 🙂

Pat a Mat nejsou opravdoví

Z Connecticutu som si to namieril späť do NY kde som musel odovzdať auto. Pozdĺž celeho pobrežia je veľmi husto obývaná oblasť, a tak miesto normálneho limitu 75? Míľ za hodinu je skoro všade 55. Po stranách môžete často vidieť utajené športové policajné autá ako práve niekoho čapli. Presne ako z nejakej hry. Amerika. No a čo čert chcel, z cesty s dostatočnou rezervou sa stala jazda v hodinovej zápche. Po uvoľnení zo zápchy som sa samozrejme českým štýlom snažil predbehnúť autá v pravých pruhoch cez ľavý. Američania však majú totálne na háku niekoho, kto chce ísť rýchlejšie v ľavom pruhu. Uhne sa asi len 5%. Blikanie nepomáha. Musím sa priznať, ze na to aký rýchly životný štýl Američania vedú, je to pre mňa nepochopiteľné. Ameriku som si vždy predstavoval ako krajinu neobmedzených možností, kde by sa nikomu nemalo brániť v dosahovaní jeho európskych snov načas vrátiť americký kabriolet a ešte aj stihnúť s európskymi debitkami presvedčiť americké automatické pumpové stojany, nech mu dajú plnú nádrž. Po troch pokusoch… (áno, áno ja viem.. definícia šialenstva znie… 😀 ) s dobre zadaným pinom a obdržaní len trápneho papieriku s poďakovaním a žiadnym benzínom mi začala dochádzať trpezlivosť. A možno tie pokusy boli štyri… Pánko pri pokladniach tiež nebol veľmi nápomocný. Pýtal sa ma, že vraj aký kredit chcem. Jáá? KREDIIT? Neee, dikyyyy, šak ja máám paušáál. -“Neviem.” -“Za akú hodnotu chcete natankovať?” Jak jakú hodnotu?? Človeče, on mi to snáď robí schválne!? 🙂 -“PLNÚ NÁDRŽŽ, PA-NE!“. Títo Američania.. to sú mi ale vtipkári 🙂 ale tak snáď už pochopí. On sa však nedal zastaviť: -“Koľko galónovú to má nádrž?” 😀 Otca ti naháňam! 🙂 Ty tu snáď robíš standup comedy, či ja?! 🙂 Galón sem, galón tam, ani neviem koľko to je 🙂 “NE-VIEM A-KÚ TO MÁ VEĽ-KÚ NÁDRŽ!!“. 🙂 “Koľko míľ ste najazdili?” 😀 😀 😀 Asi sa predsalen vrátim späť k tomu šialenstvu so stojanom a papierikmi za pin 🙂 Vtom vstúpi do nášho príbehu starý pumpár. Ind, ktorý celý čas len tak mimochodom sedel hneď vedľa neho. Asi Mat sa mohol volať alebo tak nejako.. Neviem, nepamätám sa presne… ale to v našom pribehu nehrá žiadnu rolu. No a tak sa teda Mat nahne k Patovi, a hovorí mu: proste tam daj $40 … a hotovo. 😀 No vidíte, chlapci, tak sme sa nakoniec k tomu predsalen nejak dopracovali 🙂 Pat naťukal 40, švihol mojou európskou debitkou cez americkú mašinku, no a čuduj sa svete, odrazu stojan začal vydávať benzín. Amerika 🙂 Ale až budete v Amerike najbližšie tankovať, radšej si rovno zájdite ku pokladniam a popýtajte $40, Pat a Mat sa isto potešia 😉

Človek mieni, zápcha mení

Miesto plánovaného vyloženia kufrov autom do airbnb som sa rozhodol radšej vrátiť auto s čo najmenším meškaním. Potom som dostal takú naivnú predstavu, že keď už idem neskoro, možno by som si ho mohol požičať ešte na jeden deň 🙂 Mal som ale radšej zavčasu použiť ich mobilnú appku, cez ktorú sa to asi dá predĺžiť, lebo v požičovni sa s vami nemaznajú: Tu odstav, daj kľúče, píp, tu máš účet. Bye! Hmmmmm, noooo … čakal som dvojcirenú sumu, nie tri. 🙂 Tak som si z Mustanga vybral svoj obrí 120l kufor (vmestil sa, juch! teraz už len sa s ním terigať naprieč New Yorkom :)) a pobral sa s ním na taxík. Ale aspoň mi s Mustangom ladili topánky… B-)

Z galérie tentoraz vyberáme:

Hlavu som mal plnú mrakodrapov

Také tie Tomiho postrehy z Ameriky – Chicago

No tak kde by som začal? 🙂 Sedím v metre v NY, z Brooklynu do “centra” to ide “len” 19 zastávok a 20 minút úzkosti, kedy si do vagónu prisadne prvý… ehm ako to povedať… podobne vyzerajúci človek. Ale o tom neskôr 🙂 Hlavný dôvod prečo som sa ocitol v Chicagu je, že som sa tam pred istým časom kvalifikoval na rodnej hrude. Celkom pekný článok, odporúčam prečítať 😉

Pašované klobásy a borovička chutia vždy najlepšie

Taký prvý postreh zo Chicaga je, že som šťastný, že sa mi podarilo prepašovať asi 12 kíl alkoholu, klobás, slanín a syrov. Ešte pred východom z letiska je kontrola, všade predtým varovné nápisy v duchu NO KLOBASY, NO MÄSO = NO PROBLEM. Po chvíl tŕpnutia na kontrole už z toho ostal len NO PROBLEM. Ou yeah B-) Až potom som sa od jedného domáceho dozvedel, že je úplne bežné keď človek pašuje takéto veci, colníci ich zhabú a nájdeš si len ďakovný list na rozlúčku, že už sa s tvojimi dobrotami nadžgávajú oni 😉 Až som to v sobotu vybalil na stôl, miesto pohoršenia z nerešpektovania zakonov sa mi dostalo: Tomi, sme radi, že sa ti to podarilo. Nazdravie! 🙂

Hej-hej, vlasy vejú ako za starých čias… 🙂

Na letisku ma prišla vyzdvihnúť moja “teta” Kiki. Pred rokmi si ma vyhľadala na fb, že aj ona má predkov Smotrilovcov z Matejoviec, no a ja si teraz môžem požívať skvelé vyhody ako jazdenie v jej 1990 Chevy Camaro. 5.7l motor, krásne reve, no jednoducho sluchový orgazmus 🙂 Je 4. október, 11 v noci a vonku 16 stupňov, takže aj vlasy môžu viať v kábriu. Škoda, že nie moje 🙂 Na sedadle ma čaká kúsok chicago style pizze. Musím priznať, že ostávam prekvapený. Myslel som, že časom hrubej pizze už odzvonilo, ale evidentne, šikágšťania sú na ňu nesmierne hrdí! A nebola zlá. Naviac ani mäso nemala a to už je na mňa čo povedať 🙂 Namierime si to rovno do downtown. Nočná jazda medzi mrakodrapmi je proste uchvacujúca, bez strechy dovidíš až na zasnežené vrcholky mrakodrapov. Na gauč padám s jedinou myšlienkou – len nech nie je tak horúco počas maratónu. Ach tie výhľady Další deň sa nesie v rovnakom duchu. Vonku totálne jasná obloha, 20 stupňov a ja som požehnaný jazdou ikonickým autom v ikonickom centre Ameriky. Aj cez deň je to uchvacujúce. Prvá zastávka: Navy Pier.

Ďalej smerujeme na Adler Planetarium na pobreží jazera Michigan, kde je najkrajší výhľad na mesto a jeho “skyline”. Parkovať sa tu nedá, no napriek tomu tu každú minutu prichádzajú autá z ktorých sa hrnú starí, mladí, pekní škaredí – jednoducho všetci majú v ruke foťáky. Zoradia sa pri brehu, rýchly cvak a už húka policajná siréna. Chicago police sa tu s nikým nemaže. Preč preč, utekám po tme von. Rychlo preč… Tak sme utiekli do Willis Tower (pre pamätníkov Sears Tower 🙂 ), čo je svojho času najvyšší mrakodrap sveta. Hore na vyhliadke majú kopec zaujímavostí o Chicagu. Trebárs, že prvý mrakodrap na svete stál práve v Chicagu. Alebo, že Chicagšťania majú radi keď je ich horúci pes povláčený cez záhradu. Chápete nie? 😀 Ešte sa k tomu dostaneme. Výhľady sú krásne, človek si tu uvedomí, že Chicago vlastne nemá east side.

Také tie finty na štadióne

Deň sa končí zaujímavo – s Melanie a Mikeom ideme na Chicago Blackhawks proti Pittsburgh Penguins. Celý natešený, že uvidím Maja Hossu, si idem dať horúceho psa Chicago style – povláčeného cez celú záhradu. A tu sa písala história. “Jeden hotdog, prosím”. “6 dolárov, nech sa páči” hmm. Dal som jej 10, ona šahla rukou do šuflíka. Reku divné, že tie 4 doláre, čo mi má vrátiť ťahá zo šuflíka a nie z kasy. No ale co už, pomyslel som si a už som očami hľadal priehradky so zeleninou, cez ktoré mi toho hotdoga povláči a ja budem z toho v siedmom nebi. (Drag the hot dog through the garden, v preklade povláčiť horúceho psa záhradou, znamená, že chcete všetky prílohy) Ona však zo šuflíka vytiahla nejakú guču zabalenú v alobale – obyčajný suchý párok v suchom rohlíku! “Horčica je na druhej strane”. Musím uznať, že smutnejšie jedlo som v živote nedostal. Aspoň keby ten párok vytiahla odniekiaľ a dala ho do rohlíka, že mám pocit, že mi to jedlo niekto s láskou pripravil. Kľudne aj z klobúka ho mohla vytiahnuť 😀

Finta II

S hotdogom sme sa pobrali na horné poschodie, kde sme mali mať, a teraz dobre počúvajte, listky na státie! Áno Amerika, 21 storočie, Národná Hokejová Liga a môžeš si kúpiť old school lístok na státie. Just like the old times na Čermeli na HCčku. Po príchode na poschodie sadáme. “Hm, myslel som, že budeme mať listky na státie.” “Tichooo, sleduj radšej hru!” Pro tip: kúpte si listky na státie a na štadióne si 10 minút pred zápasom otvorte appku na kupovanie lístkov a najdite si, kde by ste chceli sedieť 🙂 Majo Hossa nakoniec nenastúpil, ale za to Chicago naložilo Pengiunom 10 kúskov, Saad sa blysol hattrickom (rozujem tri góle) a tak sa plocha začala plniť šiltovkami.

Keď sa kreditkou blýska na lepšie casy

Další deň sme sli nakupovať do outletov. Narozdiel od Čiech či Slovenska, v Amerike slovo outlet má aj skutočný význam a skutočne v nich nakúpite za lacno. Zľavy sa tu kombinujú, nie ako u nás. A tak som v obchode s koženými bundami okrem normálnej zľavy vychytil ešte aj šťastnú 15%nú hodinku a usmieval sa tak o 15% viac 🙂 Jediné, čo je trošku zradné je, že ceny a zľavy sú bez dane. V Illinois tak pri pokladni zaplatite 10% viac v Indiane (štát hneď vedľa = 45 minút cesty autom, odporúčam Schererville) 7%. Najlepšie tričko čo som si v Amerike kúpil ma stálo 4 doláre. Nízke ceny majú ešte jeden priaznivý efekt, obzvlášť ak ste ako ja a neznášate nakupovanie – človek sa veľmi rýchlo rohoduje, či si vezme dve tričká za 20 alebo jeden sveter za 30. V kabínkach máte viacero vešiakov zvaných: určite, možno a zajtra. A sem tam majú len ten prvý 😛

Bluesová vsuvka

V sobotu som bol za hviezdu, varil som slovenským Američanom halušky. Pojedali sme pašované klobásy, pašovanú slaninu a pašovanú borovičku – tie chutia vždy najlepšie 😉

V nedeľu bol maratón, o tom po tom 🙂 V pondelok nákupy, to je nuda a to sme už rozoberali. Večer ma ale Kiki vzala na Dogzillu! 🙂 Masívny hotdog, samozrejme povláčený cez celú záhradku. Urobil som však nováčikovskú chybu hneď pri prvom zakusnutí a celý koniec hotdogu aj s miliónom zeleniny vyletel do výšok, v rožku zostal len párok 😀

Cestu von si niekedy treba vystrieľať

V utorok som vzal uber na letisko. To už bol pekný stres 🙂 Tak typicky, na Smotrilu 😀 S Kiki sme sa nerozumeli ohľadom odvozu na letisko a tak som musel vziať last minute uber classic. Za $40 USD si Zuengzhou mohol dosýta zazávodiť po uliciach so zakázaným prechodom a na stopkách. Našťastie hned za dverami terminálu boli stánky na samo-check-in, tak som v tom chvate musel priplatiť $25 za batožinu. Nejako som si myslel, že american má na vnútroštátnych letoch batozinu v “základe” ale asi to bolo to zaškrtávacie políčko “ďalšia batožina za $5” 🙂 No nevadí $85 letenka sa trošku predraží. Prídem s veľkým kufrom na checkin, tadá, 16 libier nadváha 😀 “Sir, that’s $100 naviac!” uz som sa začal potiť, našťastie kožená bunda vážila 8 a po ruke som mal tú malú športovú tašku na klobásy B-) Ďalšia batožina bola tentoraz za extra $35. Tadá hotovo. “Sir, už máte len 40 minút do odletu, utekajte na security. Hurry, hurry!” No dobre, dobre, ale… dovoľte mi aspoň v tom zhone si na seba dať ešte tú koženú bundu, lebo.. ako zaiste viete, v tej sa behá najlepšie 😀

A ešte pár do galérie :

Mexické tamales. Na sladko kokosové sú najlepšie!

Sprievodca berlínskym maratónom

Snažil som sa do článku zakomponovať čo najviac detailov, ale čo som vynechal, nájdete vo videu na záver. Už si môžete ísť spraviť pukance B-)

Info

Berlínsky maratón patrí medzi World Marathon Majors – 6 najväčších a najpopulárnejších maratónov sveta. Beží sa od roku 1974, je známy veľmi rychlou traťou, skvelou atmosférou a príjemným počasím. Viac o tom, aké dojmy som mal z tohto maratónu a aký je priebeh trate sa môžete dočítať v článku Berlín – môj prvý World Marathon Major, vrelo odporúčam. Maratón sa tu beháva pravidelne poslednú nedeľu v Septembri (pre českých bratov a sestry Září 😉

Registrácia

Pozor! Registrácia na ročník 2017 je už onedlho: 19.10 – 2.11.2016!!! Donedávna prebiehala systémom prvý príde, prvý melie, po novom sa však registrujete len do zlosovania. Existujú aj iné možnosti, ktoré sú ale pre veľkú väčšinu z nás nereálne. Prečo je to tak, vysvetľujem v článku Ako sa dostať na World Marathon Majors.

Výhodou je, že v Berlíne svoj žreb do zlosovania môžete zaradiť spolu s kamarátom/kamarátkou, takže sa nestane, žeby ste jeden sedeli doma a druhý bežali jeden z najúžasnejších maratónov sveta. Buď sa tam dostanete obaja, alebo nikto. Celkom fér, nie? Tak ak ešte nemáte spriaznenú dušu, s ktorou by ste si to radi spolu odbehli, ale radi by ste, je najvyšší čas zháňať! Ak Vás spoločne vyžrebujú, tak 30. Novembra (Listopadu) sa nedivte, že Vám niekto zneužil kreditku sumou 108 EUR (2916,- Kč)! Dvakrát!! 😀 V preklade: podľa počtu účastníkov na vašom žrebe je dobré mať odpovedajúcu rezervu na účte v tomto čase. Aby ste si potom zbytočne nebili hlavu o stenu, že ste boli tak blízko účasti na jednom z naj maratónov sveta 😉 Ale inak do takého New Yorku je registrácia asi 300 dolárov, tak aby sa Vám, ktorí to z účasťou na World Marathon Majors vážne, netočili panenky pri pohľade na sumu 108 EUR 😉

Doprava

Dopravu som volil České Drahý, konkrétne – Včasná jízdenka Evropa, keďže som ju kupoval zavčasu = 3 týždne dopredu. Z Prahy do Berlin Hauptbahnhof ma spiatočný lístok vyšiel na 938,- Kč (34 EUR) aj s miestenkou, což není zase až tak drahý 🙂 Cesta trvá 4,5 hodiny, a na Hauptbahnhof pýtajú 1EUR za WCko, takže je lepšie to stihnúť ešte vo vlaku. Naviac ak nemáte drobné alebo len bankovky od 50 EUR vyššie ste nahraní, lebo automaty v Berlíne rozmieňajú len do 20 EUR. Ja som to nestihol, takže haha, smola, máte plnú peňaženku nepoužiteľných peňazi a zachvíľu aj plné gate 😛

Ak chcete cestovať po Berlíne  mestskou hromadnou dopravou, vystačíte si s pohybom v zónach A a B. Jedna jazda v tomto tarife stojí 2,70 EUR (72,9 Kč) a celodenný lístok 7 EUR (189,- Kč). Pri nákupe pozor! Zase tu panuje obmedzená možnosť výberu spôsobu platby. Žiadna MasterCard, ani Visa ani tá prekliata 50 EURovka Vám nepomôže. Automat berie len Maestro, drobné a bankovky maximálne v hodnote 20 EUR! Pokus kúpiť lístok v trafike skončil taktiež bez karty, ale aspoň som si rozmenil tú poondiatu 50 EURovku a konečne mal na Wcko na Hauptbahnhof 😀

Ubytovanie

Hostel Meininger pri hlavnej železničnej stanici mal zo všetkých dostupných ubytovaní najvhodnejšiu polohu, keďže je hneď na druhej strane rieky od technického zázemia, vzdialený len 5 minút chôdze od neho. Vybavený je taktiež kuchynkou pre hostí, takže si tam večer pred môžete navariť poriadnu nálož cestovín. Možno sa Vám v nej prihodí podobná príhoda ako mne pred maratónom v Rio de Janeiro a stretnete v nej lásku svojho života 😉 Ubytovanie som kupoval taktiež 3 týždne dopredu – posteľ v izbe pre 4 osoby stála 39,60 EUR (1069,20 Kč). Čím viac nocí v hosteli strávite, tým ide cena dolu. Taktiež ak kupujete skôr ako tri týždne zaplatíte o čosi menej.. Hostel je celkom nový, nie starší ako 5 rokov. Sú však aj iné voľby ako napríklad Air B ‘n B, kde cena od štartu rozumene vzdialeného ubytovania začínala približne na 700,- Kč za osobu. Ubytovanie si samozrejme môžete zohnať aj v inej lokalite a v deň závodu sa dopraviť metrom na Brandenburger Tor, odkiaľ je to len kúsok do technického zázemia.

Zábava

Nemecko, to je okrem presného a vychýreného strojného inžinierstva aj zasľubená krajina kebabárov. Rovno na metre Mehringdam sa nachádza Mustafa’s Gemüse Kebab. Nielenže je to najlepší kebab v Berlíne, ale lepší kebab som v živote nejedol! Keď tento ochutnáš, bude dlho trvať, kym si znovu naplno vychutnáš nejaký iný 😉 Každé sústo trochu iná chuť kvoli veľkému množstvu typov grilovanej zeleniny, mäso delikátne a chudé, všetko skvele okorenené a ešte aj bylinky sú v tom! Mmmmm, načo to tu rozprávam, keď som dnes ešte nejedol 😀 😀 😀 Keď už bolo po všetkom, trpko som ľutoval, že som si nevzal dva 😀 Vivat Kebabland!

Mustafa’s  Gemuse Kebab je najlepší kebab v Berlíne podľa Foursquare. A pre mňa pod slnkom… 🙂

Organizácia a priebeh závodu

Maratónske expo je v sobotu otvorené od 9:00 do 19:00, priamo zo stanice metra už vedú koridory, v ktorých húfne prúdia ľudia smerom na aj z expa. Batôžtek dostanete hneď pri vchode, štartovné číslo Vám vydajú na ktorejkoľvek prepážke, lebo ho tam rovno vytlačia na tlačiarni (jakože vytisknou jó 😉 ), takže sa vôbec nemusíte stresovať starosťami, kam to vlastne mám ísť??

Keďže trať  berlínskeho maratónu je v podstate skoro okruh, technické zázemie je pri štarte a zároveň aj cieli. Všade sú mapky, na stromoch v parku smerom na štart sú šipky, ktorým smerom je Váš koridor. Rozhodne sa nemóžete stratiť, ale odporúčam prejsť si to deň pred, aby ste vedeli, čo Vás čaká a nestresovali v deň závodu.

V žiadnom prípade sa neznažte prísť do úschovne batožín rovno z vlaku so svojou cestovnou batožinou! Odkladajú len štartovacie batôžky, ktoré ste obdržali na akreditácii. Čistou náhodou som mal tú česť pomáhať tlmočiť Slovákovi Vladimírovi z Tatranu Spišská Nová Ves, ktorý spadal do rovnakej “úschovne” ako ja, že čo sa deje a kam ho ten nemecký chalan preberajúci batôžky vlastne posiela. Nebojte, nebolo to do teplých krajín (to by sme mu s Vladom nedali šancu, lebo sme boli v presile 😀 ), ale na Info. Inak až by ste sa to rozhodli riešiť podobne, odporúčam úschovňu batožín na hlavnom nádraží, je to blízko. Po závode som pozeral, že Vladovi to nakoniec predsalen asi niekde uschovali a odbehol maratón za 3:30 v 60-tich rokoch! Že pozdravujeme do Noveši a smekáme!

V cieli si do spŕch nezabudnite pantofle, sprchový gél bol súčasťou štartovacieho balíčka.

Dopĺňanie energie

Pred maratónom som v štartovacom balíčku obdržal práškový ionťák Taxofit, ktorý ma príjemne prekvapil, pretože to bol konečne prvý ionťák, z ktorého sa mi v bruchu nerozohrávala divoká párty. Naviac bol mierne slaný, čo mne osobne dodávalo pocit, že si tie soli a minerály fakt dopĺňam. Keď sa ešte vezme do úvahy, že po celom maratóne je človek taký presladený od tých všetkých gélov, ovocí a ionťákov.. Je to celkom fajn mať na jazyku inú ako sladkú chuť. Na 27. km rozdávajú energetický gél taktiež od tejto firmy a moje srdce zaplesalo. Konečne gél, z ktorého nedostávam kŕče do brucha! Už len ho zohnať v Prahe B-) Inak na občerstvovacích staniciach je len voda, sem-tam na konci málinko sladeného čaju a na 20. km jediná stanica, kde majú aj iontové nápoje. Ak ste zvyknutý na pravidelné sŕkanie ionťáku počas závodu, odporúčam vziať si vlastný. Na občerstvovačkách servírovali len banány, a tak keď máte alergiu na banány ako ja, nezostáva vám nič iné ako pojedať nalámanú muesli tyčinku.

Na čo dávať bacha po maratóne

Nechajme klasikov nech to vystihnú najlepšie:

Viac o tejto vtipnej historke v Berlín – môj prvý World Marathon Major.

Každopádne poučenie znie: radšej príďte na berlínsku vlakovú stanicu o 10 minút skôr a pri severnom vchode vyhľadajte tabuľu s odchodmi všetkých vlakov (je na strane). My sme šli od juhu, a tak sme sadli do jediného vlaku ČD na dolných nástupištiach, ktorý šiel v úplne rovnakú dobu, ale do Hamburgu!

Aj tak si myslím, že je lepšie raz vidieť ako raz počuť 🙂

Zhrnutie

Jeden zo 6 najväčších maratónov sveta je z Čiech čo by kameňom dohodil. Bližší World Marathon Majors už nenájdete, jedine ak by sa do tohoto seriálu zaradila Praha – proti čomu by som vôbec ale vôbec neprotestoval 🙂 Je tam skvelá trať, atmosféra aj počasie a celá táto sranda Vás vyjde zo všetkých World Marathon Majors určite najmenej peňazí. Tak prečo nie? 🙂

Berlín – môj prvý World Marathon Major

História berlínskeho maratónu sa píše od roku 1974, kedy sa na jeho štart postavilo z dnešného pohľadu až smiešne čislo – 286 bežcov. Minulý víkend sa počet jeho účastníkov pohyboval na úrovni 40 000!

Berlín je placka. Rovný ako pravítko položené na vodováhe. V skutočnosti ich upodozrievam, že sa v tomto meste pohrali so zakrivením zeme a vyrovnali ho tu, len aby mali viac svetových rekordov 😀 Je to niečo neskutočné, ale za posledných 13 rokov sa svetový rekord u mužov posúval LEN na Berlínskom maratóne a to 6-krát!!! Najväčší kopec sa tu nachádza na 10.km a volá sa Kronprinzenbrucke. Nemecky zdatnější čitatelia uz dobre tušia, že ide o most 😀 Nie, nie, to som trochu prehnal, v skutočnosti najvyšší bod je niekde na 37. km, je to však také neciteľné stúpanie ako keď sa snažíte uštipnúť hrocha. Ani sa mu nepriblížite, nie to, aby ste ho uštipli 😀 Ale na tom moste je fakt pekné prevýšenie na krátkom úseku, takže máte (ja osobne jediný krát za celý Belín) pocit, že v tomto meste je aj nejaké vyvýšené miesto 🙂 Takže kto si brúsi zuby na svoj najlepší výkon, hor sa do Berlína!

Ozaj, už som spomínal, že atmosféra v Berlíne je jednoducho skvelá. Takmer po celom priebehu trate stoja Berlínčania a fandia. Čítajú Vaše meno na drese, aby ho v zápätí mohli zvolalať a dodali Vám tak energiu. No ine je to super? 🙂 Úplne cudzí ľudia! Nezabudnem na jedného chlapíka, ktorý niekde na 30. km držal obrovský transparent v rukách vedľa seba po celý čas ako som bežal okolo a isto to nebola jediná chvíľa kedy tak robil. Bolo na ňom napísané: Your legs are hurting so much because you are kicking so much ass! (v preklade: Nohy Vás tak bolia preto, lebo tomu (maratónu) nakopávate zadok!) Neraz sa stalo, že sa ľudia z miestnej štvrte sami zorganizovali do malého neoficiálneho tímu, ktorý sa rozostavil vedľa trate a rozdával Vám vodu v kelímkoch, nakrájané ovocie, cukríky.. No ine je to super? 🙂 Úplne cudzí ľudia!

Rozsah hudobnej produkcie počas maratónu je enormný, záber široký. Od rocku, jazzu, ľudoviek, cez rap až po reggae či alpské rohy! Poniektoré babičky sa tiež nenechávajú zahanbiť a lúdia frenetické rytmy na svojich hrncoch obyčajnou vareškou! Tu a tam si niekto na balkóne na druhom poschodí rozloží dve obrovské kombá, len aby mohol potešiť bežcov svojím skvelým hudobným vkusom 🙂 Fúzatý Hans roztáča polmetrový rapkáč na plné obrátky, len aby ho obratom zložil. Chudák, nemá z nás toľko energie, koľko my z neho. Každopádne vďaka, Hans! Nikdy ti to nezabudnem! 😉 Na 30. km bola tribúna a asi 200 metrov súvislo ozvučený úsek. Keď tu zrazu pustili AC/DC na plné pecky, môj maratónsky beh zaznamenal najrýchlejší úsek. Asi tak 300 m… 😀

A ten finálny prebeh Brandenburskou Bránou.. Čo Vám budem hovoriť. Radšej si choďte zrobiť pukance a zatiahnúť rolety. Je čas pustiť si video: 🙂

A to počasie… V cieli po dobehu krásnych 20 stupňov. Dostanete nealko pivíčko… Kľudne aj dve Vám dajú! Medajla okolo krku, vyvalíte sa pri Bundestagu na trávičku pod strom a prázdniny môžu začať…. Už nemusíte behať!!! 😀 Teda samozrejme až do ďalšieho maratónu 😉

Tráva pri Bundestagu chutí po maratóne najlepšie 😉

Tomiho postrehy na záver

Berlínska hlavná vlaková stanica ma hádam nikdy neprestane fascinovať. Krásne moderná a vzdušná, prepája vlaky metra, regionálne, nemecké aj medzinárodné, ktoré jazdia v dvoch úrovniach, nadzemnej a podzemnej. Všetko na asi piatich poschodiach, premiešaných kaviarňami a obchodmi spojenými akýmsi átriom. Človek má pocit, že mu tu nič nemôže uniknúť a z každého miesta vidí na každý vlak či obchod. Denne sa ňou premelie cez 300 000 ľudí.

Ten pocit.. Zničený po maratóne a po pár pivkách (ako inak, veď už konečne môžeš začať piť svoj obľúbený nápoj) sa konečne vydáš na poslednú chvíľu na vlak (lebo hostel je od nej vzdialený len 50m, pohodaaaa). Máš menej ako 10 minút nájsť svoj vlak, ale pri vstupe ťa do očí neudrie žiadna tabuľa typu: hej! Tu je tvoj vlak, choď na tamto nástupište! Tak si povieš, ale veď je to tu tak super usporiadané, že ho nájdem hneď! Od vstupu hneď vidno na najnižšie poschodie, kde nás vyhodil vlak z Prahy. Ufff, to je šťastie, je tam a je to jediný vlak ČD na dolných nástupištiach! To je úľava, lebo behať s taškou niekam hore by sa nám po maratóne fakt nechcelo. Rýchlo (použitím eskalátorov bez chôdze 😀 ) zbehneme dolu. Kedy to ide? Je 17:01 a na vzdialenej tabuli svieti 17:0-nejaká machuľa. Marku, rýchlo hľadaj vagón, má to odchádzať na 17:04! Vagón 358 Sláva! Uff .. tak to bola tesnotka. Hlavne, že sme to stihli. Tak sme si pekne zanadávali na organizáciu stanice… Dajte si na to na berlínskej Hauptbahnhof pozor a radšej príďte o 10 minút skôr, aby ste sa vyhli podobným patáliám.

Čo čert nechcel, to ešte zďaleka nebolo všetko. Vojdeme do vlaku, nájdeme si pekne svoje kupé a ejhle, obsadené. Fuf, no našťastie sme si kúpili miestenky, lebo opakovať podobnú chybu, že po maratóne si vo vlaku domov nesadneš, už nemienim. Z osadenstva kupé sa zdvihla jedna zástupkyňa, že tak teda ale toto Nein Nein Nein! To my tu máme miestenky a ukazuje nám svoj lístok. Teda to ČD, ako môžu niekomu predať naše miesta? To sú nervy, boha! Ledva stihneš vlak, kvôli blbému značeniu na stanici a ešte máš po maratóne stáť 4,5 hodiny niekde v uličke?? Tak toto nám dráhy musia vrátiť späť aj s úrokmi! A nikdy viac už nimi nebudem cestovať! Vydráždení ako tigre bosou nohou sme sa pobrali hľadať miesto v inom kupé. NAŠŤASTIE pre ČD bolo jedno voľné hneď vo vedľajšom vagóne. Konečne sedačky. Uff, to je ale cesta domov…

Ani to však nebolo všetko. A osud nás chcel doraziť úplne na kolená. Marku, to predsa nemôžeme nechať tak, s tým niečo musíme robiť. –Jdu najít průvodčího, tohle nám musí přeplatit! Okej, dík Marku, že to v tomto stave ideš vybavovať. Ja sa tu vyvalím na sedačku a s dovolením … zomriem.. Dík! Ešte si nasadím sluchátka na finálny chillout, aby som si mohol užiť ten pocit, že sme to stihli a ja si konečne môžem regenerovať. Nedohrá ani prvá pesnička, keď sa v tom prirúti Marek: Tak už vím, proč nám ti lidi sedeli na místech. My totiž jedeme do Hamburgu! :-oooo Čooooo????? To si robíš srandu, nie!? Bolo mi ale trochu divné, že nikto vo vlaku nerozprával česky a pohol sa na druhú stranu ako bola Praha 😀 Po chvíľke napätia, ako to asi bude v Hamburgu vyzerať a aký dobrý kebab by tam asi mohli mať, prišlo vytriezvenie 😦 Marek: Musíme vystoupit na Berlin Spandau, a pak se nějak dostat zpátky na Hauptbahnhof. Snad nám do Prahy ještě něco pojede. Moje poučenie z celej tejto historky znie: neberte ten život tak vážne, aj v Hamburgu majú isto dobrý kebab a práca Vám nikam neutečie 😉

Tím Pražáci pokoril aj túto bráničku. (Našťastie ostala celá, inak by to bola veľká škoda..) Ďakujeme všetkým, ktorí držali palce. A Marku – dík, že si šiel hľadať toho sprievodcu! Si skvelý parťák! 😉

 

Tak čo? Máte chuť si to zabehnúť tiež? 🙂 Ak áno, tak si radšej obratom prečítajte článok Sprievodca berlínskym maratónom. MÁTE UŽ LEN DVA TÝŽDNE NA REGISTRÁCIU, TAK ČO TU DO PEKLA EŠTE ROBÍTE?? 😉 19.10 je tu coby-dub! Ale nie no .. Chillout 🙂 Dajte si poznámku do kalendára a pokračujte v čitaní, nejakého ďalšieho článku. Trebárs Ako som sa popasoval s Chicagskou výzvou 🙂

Behu zdar!

Cesta do Berlína – 3:05 za 8 týždňov

Pred necelými dvoma týždňami  som sa vydal s malou dušičkou za súkromným ortopédom so snímkami magnetickej rezonancie. Kolená už dávno nie sú, čo bývali, a priznajme si, ani ten vietor vo vlasoch už tak neveje 😉 Som prihlásený na septembrový maratón do Berlína a vôbec nemám pocit, že by príprava moje kolená nezničila.

VAROVANIE: nasledujúci článok sa hodí ideálne ku kávičke a keďže obsahuje aj 4 minúty videa, tak nezabudnite ani na popcorn 😉

Kľaknúť  si nemôžem už od roku 2009,  to mi vyoperovali skrížený predný väz z pravého, ľavé je na tom podobne biedne od roku 2005, nevie sa však presne, čo mu je. Viete tá medicína na začiatku storočia nebola bohviečo a ľudia museli doktorom ešte aj papier do písacieho stroja nosiť 😉 Just kidding, ale v tej dobe asi nepovažovali za úplne nutné posielať každého na artroskopiu, či rezonanciu. Nie to ešte nejakého vlasatého teenagera, čo nevie hrať futbal 😉 Ten a ani žiadne iné agilne športy už nerobím, pocit vyskočeného a napuchnutého kolena predsa len nie je to pravé orechové. O ďalších svojich zdravotných problémoch radšej ani nehovorím, ale vedzte, že seno a iné peľové srandy mi vôbec nerobia dobre, najmä takto v lete. Ľudia si ťukajú na čelo. Prestaň to robiť, veď sa zničíš! Áno, dlho som ignoroval túto otázku. Hlavne preto, že moje problémy sa nejak výrazne nezhoršovali až do marcovej lyžovačky, kde sa mi podarilo (na dvakrát!) si dokaličiť ľavé koleno. Odvtedy som toho veľa nenabehal, lebo kolená boli dosť rozkývané. Inak z prvej nehody mám aj video, slabé povahy nech si zakryjú oči po tom čo mávame traja na sedačke.

A čo na to povedal doktor? Väz vyzerá, že tam nie je, menisky sú síce mierne degenerované, ale – a teraz dobre počúvajte – POHYB! ich udržuje v kondícii tým, že je koleno lepšie premazané. Teda aspoň dúfam, že som to nijako nezmotal, ale s týmto odkazom som odchádzal z ordinácie B-) operáciu by pán doktor Picek neodporúčal a behať určite môžem, moje bolesti v kolenách sú údajne spôsobené plochou klenbou nohy, ktorá sa dá korigovať ortopedickými vložkami. Wuhuuuu! Tomiii! Ideš do Berlína! 🙂

Len škoda, že si sa to nedozvedel tak o mesiac skôr. 8 týždňov plnej prípravy je sakra málo! Nevadí klapky na oči, zaradiť druhú rýchlosť a hijé!! 🙂 Čo bolo ale zaujímavé, že štátni doktori, ktorých som po marcovej lyžovačke vyhľadal ma chceli posielať rovno pod nože. Žiadna rezonancia, nič, rovno Vám to zoperujeme!  Tiež Vám tu niečo nehrá..?

No tak reku do Berlína môžem, čo dáme za cieľ, Tomi? Jeden z mojich bežeckých cieľov zahŕňa odbehnúť všetkých 6 World Marathon Majors. Do Chicaga, kde je limit najvoľnejší som sa pokúšal kvalifikovať v roku 2014 a ako to dopadlo po urputnom boji boji na život a na smrť sa môžete dočítať v článku Ako som sa popasoval s Chicagskou výzvou. Nakoniec som to Chicago nebežal, chcem to spojiť s ďalším WMM – New Yorkom 😀 Možno niektorí čitatelia teraz nechápu môj smajlík, vysvetlím! New York sa beží 3 týždne po Chicagu a ako sa tam dostať je hádam hodné aj samostatného článku 😉

V noci sa často budím, tá nepríjemná situácia mi nedá spať. Doslova nočná mora. Druhý najvoľnejší limit je do Bostonu – 3:05, ktorý som sa pokúšal zdolať  minulý rok na veľhlasnom a mojom najobľúbenejšom maratóne v rodných Košiciach. Na pol maratónskej otočke som dal osobák pod 1:31, čo aj malé decko na základnej škole vie vynásobiť dvoma a dostane sa na krásny pocit eufórie v cieľovej čiare, kedy bude na hodinkách svietiť 3:02 , spustia sa fanfáry, disko guľa sa rozroluje a bude bašavel s krásnymi ženami pri bazéne, lebo sa pôjde do Bostonu! Nie tak rýchlo, Tomi! 😉 Normálna matematika je síce exaktná veda, ale tá maratónska je trochu … Iná 🙂 tam má totiž rovnica ešte jednu premennú naviac, zoznámte sa, vola sa Stena! 🙂 Ja som do nej narazil po prvý krát vo svojom živote počas tohto maratónu. Našťastie to bolo na krátko, ale predsa len je to pocit ako keď vás prvý krát okradnú. Cítite to narušenie a pocit bezmocnosti, svet už nikdy nebude ako predtým a vy máte nového strašiaka. Na 34 km som musel zastať a doslova sa napchať sušienkami, do cieľa som sa potom vliekol s tempom o minútu na km horšie aj to s vypätím všetkých síl. Ešte dodnes nechápem, kde sa vlastne tie posledné zbytky síl vo mne vtedy našli? Jedno ale viem isto, už to určite nechcem zažiť znova!

Toho roku to stene nedarujem a rozhodol som sa použiť všetky zbrane na prekonanie limitu 3:05.

Ak chcete vedieť ako si budem počínať a aké tajné zbrane budem vyťahovať, sledujte ďalšie z článkov v tejto sérii.

Odpájam sa a idem behať 🙂 Behu zdar!

Príbeh jednej Corolly ’96

Naša Corolla bude tohto roku sláviť okrúhle jubileum – 20 rokov, a tak som sa jej pri tej príležitosti rozhodol dať si tú námahu napísať o nej článok. Na začiatok si dáme hodiny krasopisu. Kto ešte nemá kávičku nech si po ňu skočí. A keď už budete v tej kuchynke, urobte si aj popcorn, pretože dnes bude aj originál trailer!

’96

  

Já vůbec nejsu rasista! Len som to vtedy tak videl.. B-)

Kto by si bol vtedy býval pomyslel, že aj po takmer dvadsiatich rokoch bude ešte Corollka s nami v rodine? 🙂

’97 & ’98

Na tieto dve letá mám pekné spomienky. V Corolle sme sa vtedy celá rodina vybrali na leto kúpať. Nebojte nemyslím na Bukovec, ale iba do Atén 😉 Auto sme mali plné aź na prasknutie, vsadu sme si s bratom nemali kde dať nohy, lebo tam bola chladnička. Ale holt, stálo to za to. škoda, že nemám fotky z tejto našej 3800 km dlhej letnej odysey, 2x 😀

’01

Corolla dostáva novú sestru Avensis, ktorá si to mieri do našej zatiaľ jedinej garáže. A takto vyzeralo naše ďalšie ráno po nastúpení do Corolly:

Ja: “Nepustíme si nejakú hudbu?”

Brat: “Hej možeme. Mami daj tam rádio” a niečo šteloval okolo auta…

Mama: “Nemáme!”

Brat: “Jak nemáme?! Šak v priehradke je panel!”

Mama: “Rádio nemáme!”

Brat: “Šak ti hovorím, že v priehradke je panel!”

Mama: “Veď sa pozri, rádio je fuč!”

Ostali nám iba oči pre plač, blbá nálada a kábel trčiaci zo stredového panelu…

’09

Ideme do sa lyžovať do Bolzána. Corolla na čele s mojím bratom pokoruje novú métu: tentoraz výškovú: Passo Sella – 2240 m.n.m.

     

’10

Dostávam Corollu do používania. Na našu prvú jazdu ju beriem opať do Bolzána. Tentoraz však už na celý erazmácky semester, kde so mnou pobudne pár mesiacov. Som k nej nežný ba až neskúsený. Kvoli práve končiacej sa Veľkej Noci bolo Slovensko plné aút, naviac boli prehánky a miestami na diaľnici stierače nestíhali pekelnému tempu kvapiek. Doteraz bola Corolla zvyknutá na garáž, osud však pre naše nové spoločné nažívanie chystal ťažké skúšky.

Bolo to niekde v Rakúsku, pár kilometrov pred Innsbruckom (niečo okolo stovky do Bolzána horskymi priesmykmi) Keď už sme sa ako tak s Corollkou zžili. Práve sa mi rádio skočili na pesničku Get What You Give od New Radicals. Hmm, taká fajná pesnička, vyhúlime to, nie? 🙂 A ako to už býva dobrým zvykom u mladých vodičov. So svižnou muzikou ide ruka v ruku aj svižné tempo 🙂 Posledné značky obmedzenia na 100ku som uź dávno nevidel, tak reku trošku nad 130 snáď móžem. Sviśtím si tak Inntalom, ke+d tu zrazu v diali: Blik! Hmmm, čo to asi tak mohlo byť? Za chvíľu keď už mi nejaký týpek z vedľajšieho auta s takým modrým pruhom na boku v stovke mával lampou, som pochopil. Aj-jaj. Fuhrershein.. Ja.. Niečo po nemecky: rychlosť, eura, tabluľka… na konci číslovka 148. Hm. Divná suma za pokutu, ale OK. Našťastie mi otec dal hotovosť na benzín. Dávam policajtovi 150 a on: aber to bola tvoja rýchlosť, 200 je pokuta! A scheisse… s poslednými kúskami hanby som musel do auta po ďalšie pade. Keď sme sa s policajtom lúčili hovorí: Zwei kilometer mehr und dein fuhrerschein ist mein! Glg!  Ostalo mi pár eur a tak som sa do Bolzána plazil po okreskách…

Erazmus bol na spomienky veľmi bohaté obdobie. Na Pisa roadtripe prekračuje Corolla magickú hranicu 200 000.

Tristo tisíc ale bude čo nevidieť 😉

Po Pise sme si dali ešte výlet do Gardalandu. Auto som vychvaľoval: už TRINÁSŤ rokov máme Corollu v rodine, a ešte nikdy nebola nepojazdná, nikdy da jej nič nestalo, len brzdové doštičky jej museli vymieňať, inak nič! A bola to pravda. Corolla bola v jednom rebričku spoľahlivosti jedného nemeckého automobilového časopisu suverénne na prvom mieste, hneď za ňou Golf. Ako sa tak vraciame domov do Bolzána, stojíme na križovatke. “Počujete to?Nejaký troll tu má tuning!”, hovorím. “Radšej mu dám prednosť”. Všetky autá už boli z križovatky preč, tak som sa rozbehol. Zúúúúú-tu-tu-tu… Zúúúú! Ach jaj. Obávam sa, źe som to ja som, kto je ten troll a naviac .. ja nemám tuning… 😦 Na prvej benzínke už bola jasná závada. Trubka vedúca do tlmiča výfuku sa vozila po zemi Hmm, čo s tým? Predsalen už je večer a sme niekde na okraji mesta.. Pozriem naľavo, nejaká fabrika. Pozriem napravo: Tjamtarará! Toyota autoservis 😀

Keď vám po trinástich rokoch odpadne výfuk na aute, poviete si: “Jáááj, po toľkých rokoch. Tak to je v pohode. To sa už nič zlé nemóže stať.” Ale ba! Corolla je síce najspoľahlivejšie auto planéty, ale predsalen, sú vyśšie moci, proti ktorým je bezmocná. Jedného krásneho letného dňa sa začalo veľmi rýchlo stmievať, keď som práve prechádzal Prahou. Hovorím si: “Hm, to vyzerá ako z nejakej apokalypsy.”. To sme s Corollou eśte netušili, že mám pravdu. Na magistrále sa to začalo. Obloha čierna ako v noci. Bum! Čo to bolo? Niekto na nás nebodaj hádže z nedalekej pumpy snehové gule? Kde by sa tu ale v lete vzal sneh? Bum! Bum! A sakra, krúpy! Rýchlo sa chovať. Za chvíľu sa však tak rozpadalo, že bolo vidieť tak na 10 metrov. Vedel som, že nedaľeko je most ponad magistrálu kde sa dá schovať. Rýchlo! Za krátko som ale prozřel.. No.. vedeli to aj ostatní, takźe som uź len mohol stáť za nimi. Bolo to najhoršie krupobitie, aké som kedy zažil. Niektoré krúpy, ktoré sa rozpleštili na ćelnom skle boli veľkosti paste, v aute nebolo počuť vlastného kriku, nie to ešte slova. Do toho sa naviac zamotala sanitka, ktorej som stál v ceste. Niekoho na Jižáku trafila krúpa do hlavy. Auć. V tej chvíli som mohol byť rád, že som v aute. Týpek predomnou bol vśak asi úplne slepý a hluchý a vobec sa nikam neposúval. Tak som sa musel na neho s Corollou doslova nalepiť.

’14

Cestou na spolujazde (zhodou okolonosti zase na Veľkú Noc) sa chvastám spolujazdcom: Už tri roky parkujem na Vinohradoch a keďže sa prvé roky nič nedialo, zvykol som si nechávať panel rádia aj GPS v priehradke. Veď to je staré auto, o neho zlodeji nemajú záujem… V ten večer som ale nenašiel voľno na obyklom mieste, tak som zaparkoval o ulicu vedľa. No a ďalší deň to išlo: Nedáme si muziku?… Našťastie zlodeji nerozbili okno, rádio sa na cédéčkách zadrhávalo, a GPS tiež vkuse mrzla. Oco mi potom dal na vianoce také fajné, na USB aj z mobilu prehráva… B-)

’15

Corolla má najazdených 277 tisíc, nové brzdy, gumy a chladič.. a .. práve sa vydáva na ďalšiu odyseu 😉

Keď sa Vám článoček páčil, nehanbite sa a dajte lajk 😉

Mami, neboj sa. Tentoraz do sviźnej muziky nebude svižné tempo. Pojdem super zodpovedne, tak ako na spoujazdach.

Ako som sa popasoval s Chicagskou výzvou

Zapálenie maratónskeho ohňa je povzbudzujúce. Skoro ako olympiáda, akurát tá košická je každý rok :)))

Hádam ešte nikdy som nebol tak dobre pripravený ako na tohtoročný MMM. Ba priam sa dá povedať, že som zo seba bol v miernom šoku 🙂 Minulý týždeň som mal v istú krátku chvíľu 100 km v nohách a už som cítil, že som len malý kúsok od toho, aby som sa pretrénoval a odstavil pred závodom. A tak som týždeň pred maratónom dal len nejakých 18 km. V podvečer maratónu sme boli na zapálenie maratónskeho ohňa, a i keď som skoro nič nevidel, tak to bolo povzbudzujúce. Skoro ako olympiáda, akurát tá košická je každý rok :)))

Ráno pred štartom bolo hektické, na štart sme prišli tak 2 minúty pred, takže po rýchlej kontrole listnatosti neďalekých kríčkov a predraní sa cez hordy ľudí k štartu nasledovala rozcvička. Dve natiahnutia sa k špičkám, tadá, hotovo 🙂 Hm, Tomi, len aby ti nezdreveneli nohy počas behu… Tak, telo zahriate a štartovný prásk – môžeme vykročiť k bráne. Pri jej prechode už časomiera ukazovala 0:00:35 sekúnd. Cieľ bol jasný, i keď za hranicami mojich predstáv: kvalifikovať na maratón do Chicaga priamo, bez zlosovania. No a na to budem musieť zabehnúť 3:14:59 a menej. Reálne som sa cítil, že pri najlepšom dám tak 3:18, aj to keď mi niekto požičia kolobežku… Spomenul som si však na Pelíšky: Ale rozkaz ten zněl jasně! Muž s koženou brašnou nesmí projet za žádnou cenu (cílem dřív než já) ! 🙂 Chceš říct soudruhu…? Jó, dvě dávky. Služba je služba… :))))

Rozbeh po hlavnej sa niesol v znamení: a kde je najbližšia skulinka? Na Komenského som dobehol Mareka, že vraj na 3:15 ide. Držím palce. Keď som bol v Čermeli všetci diváci začali zrazu kričať Miki, Miki! Hm, tak to tu je nejaký lepší vytrvalec jak môj Krstný, ktorého vždy zdravia hádam celé Košice? Ale kdeže, to bol “len” Miki Dzurinda 🙂 Tak som ho po chvíli obehol a vrátil mu tak “porážku” z minulého roka 😛 Za ním na 8. km moderátor na hudobnom stage kričí: doparoma, šak to je Miro Vacula, najlepší košický fotograf! Nebyť jeho pokrikov tak si ho ani nevšimnem :)) Tak sme si podali ruku, trošku pokecali a bežal som ďalej. Kdesi na 13. km som zase pre zmenu počul Rišo! Rišo! Raši šiel len štafetu a dal som ho ľavou zadnou. Dúfam, že aj vo voľbách prehrá..

Na štarte bolo ľudí ako maku. Nenechal som sa však odradiť a prvý kilák som dal za 4:24 🙂

Kilometre ubiehali ako voda a ja som si stále zázračne držal tempo na cieľových 3:15 mínus asi 40 sekúnd. Avšak kdesi v hĺbke som tušil, že to vôbec nebude ľahké. Prvých 20 kilometrov to ešte vždy ide v pohode. Človek je dobre najedený, takže energie je dostatok. Nohy oddýchnuté, minerály v svaloch prenášajú nervové signály zatiaľ ešte bez porúch 😉 Naviac, vidieť pri Jakabovom paláci hrdú mamu, ako fandí a o elán na ďalšie kilometre je postarané, viď nasledujúce foto 🙂

Vzuuuum! Bol som prirýchly, a tak mi mama stihla cvaknúť iba chrbát B-) Kiežby to tak chcelo pokračovať.

S príchodom konca prvého kola som cítil, že idem na hrane a energia sa pomaly začína míňať (najdlhší tréning bol 28 km). Druhé kolo dám v rovnakom tempe len zázrakom, hovorím si. Na obrátke svietilo na časomiere 1:37:nieco malé. Krát dva mínus rozdiel zo štartu a môžem stratiť minútu a pól. Ughhhh, tak toto keď dám…? Veď môžem stratiť nejaké 4 sekundy na kilometer. Čo sú to 4 sekundy? Nič! Keď človeku odíde energia, tak má zhoršenie tempa kľudne aj minútu na km. Mal som síce v zálohe “tajnú” “stratégiu”. Tá bola, že ak to na 40. km bude mať zmysel, tak posledné 2 kilometre pôjdem na doraz, posledné stovky na krv. Skúste si to ale predstaviť. Zrýchliť po 40 km v nohách… Po prepočte reálnych síl mi moja tajná stratégia mohla prinajlepšom vyniesť tak 30-40 sekúnd. Plný optimistických vyhliadok som sa vydal na 2. kolo 😀

No počty sú počty, ale tempo začalo takmer razom upadať o viac než 4 sekundy. A tak som na 26. km predčasne dal energetický gél. Za pár kilometrov sa to ukázalo ako kľúčové rozhodnutie. I keď tempo mierne upadalo aj naďalej, z čoho som vôbec nebol nadšený, ale aspoň som sa vyhol energetickej kríze, ktorá by ma určíte odrovnala. Každopádne už sa dostavovala únava (aj psychická) a začínal som to v duchu vzdávať. Na pôvodné tempo FAKT nešlo zrýchliť. Na 28. km hodinky zapípali, že už bežím pod kontrolný cieľový čas a od 3:15 ma momentálne v cieli bude deliť len asi 20 sekúnd.  Hmm, hmmm…

A potom to prišlo. Tomáš! Tu si? Ako to ide? Hej tu, len tempo mi upadá, čo ty? Ja si furt idem rovnako 🙂 Marek! Vysmiaty jak lečo!! 🙂 No. Až taký vysmiaty nebol, ale v mojom spleene mi každý pripadal ako komik 😉 On ide na 3:20. Hmmmm, tak a môj šikágsky sen sa rozplýva. I keď počkať? Zase až tak nestrácam, to len Marek ide tak dobre! Ideme tempo na 3:15, hovorím. Keď budeme na Južnej Triede (za 3 km), tak ti poviem, odvetil Marek. V tejto chvíli som si nemohol viac priať. Parťáka, s ktorým sa to vždy lepšie ťahá. A Marek ma potiahol veru solídne.

Tu už s Marekom bežíme spoločný 2. km. Šlo to parádne, Marek!

Cez Južnú Triedu až po Moyzesku (34. km) sme zásluhou Mareka skvele držali tempo a mali celkom rozumnú stratu niečo okolo 2-3 sec na km. Naviac na južnej triede som mal rozmiestnených domestikov: brata, otca a nečakane aj Matejovskú perepuťu 🙂 Umiestnenie bolo ideálne. Práve keď človeku dochádzajú sily, príde ďalšia dávka povzbudenia. (Už hovorím ako nejaký drogový závislák, ale tak beh je fakt ako droga, skúste si to 😉 Keď som na 35. km pri nemocnici zbadal Oriho ako fotí, zase som hrdinsky pridal do kroku a s úsmevom zamával B-)

Verime ti Tomas! Medzicas máš dobrý! Musíš zvládnuť finish na Chicago 🙂

Tento úsmev bol však posledný. Potom sme už s Marekom obaja upadali o +10 sekúnd. Malými chvíľkami som Mareka ťahal (snáď aj) ja. Takéto obrovské straty sekúnd ma začínali desiť. A tak, na 39. km som nasadil, no .. ako to povedať… Druhá rýchlosť to nebola, skôr tak 1,1á 😀 Toto zrýchlenie však bolo s tvrdou prirážkou. Pri každom výdychu som za neho platil ukrutným hekaním. Inak sa však nedalo, a fakt to pomáhalo. Tak 40. km je tu, ešte 4,2 km predo mnou. Kontrola hodiniek: do limitu ostáva 9:50. Horí! Poplach! Zachovajte paniku! Héé-HÉÉ!!! Začal som hékať ešte viac. Až sa bežci predo mnou obzerali, čí náhodou nekolabujem 🙂 Hlava samozrejme sklopená dolu ako pštros a hľadáme v zemi tú energiu teda…

V záveroch ako tento si takto nejako môžete predstaviť priebeh mojej tepovej frekvencie. (tento konkrétny je z minuloročnej maratónskej štafety v Prahe. Na MMM som merač nemal) Nie je ojedinelé, že bežcov tep miestami prekračuje 200 úderov za minútu.

Pri Aide fandili Lukáš s Paulou, to ma nakoplo. Vidieť jak hekám na 200% 🙂 Ako keď prvýkrát vidíte obľúbeného športovca si schuti odpľuvnúť… 😉 Keď to náhodou dám, tak aspoň niekto bude vidieť, že som šiel na krv a vydrel si to poriadne 🙂 A keď nie, aj tak bude vidieť jak urputne som makal. Pri vedeckej knižnici bolo posledných 200m. Kontrola hodiniek krátko na to: do splnenia kvalifikačného limitu ostáva 45 sekúnd! Ojojóóóój! Milí priatelia, tak toto je tesnejšie ako zastrúhaný vlas najmenšieho roztoča na sete!  Po toľkých kilometroch mám zrýchliť asi o 30 sekúnd na kilák? Ta čo si sa s koňom zrazil!? 😉 No. Bohužiaľ, Tomi. Nič sa nedá robiť. Rozkaz ten zněl jasně! Vypnúť posledné systémy sebazáchrany, klapky na oči a hijé! Teda vlastne: Hééé-héé! 😉 Asi 100 m pred cieľom som počul ďalšie Tomiii! To už som nedokázal vystrieť hlavu, a tak som len ukázal palec hore. Naviac som mal na očiach tie klapky, you know… B-) Cieľový koberček a tribúny… Tomi, hlavu (skoro) hore a mávaj! Na cieľovej časomiere na bráne 3:15:nejaká šmuha. Hodinky zastaviť! Hmm, chceš říct, soudruhu?

Môj finiš MMM 2014. Trošku zvláštne gesto, žeby víťazné? Sám som netušil 😦

Predstavte si ten pocit: Za 3 hodiny 15 minút odchádza vlak. Je to pre vás veľmi dôležité, aby ste ho dobehli, no už pred štartom viete, že je to akosi za hranicou vašich možností to stihnúť. Po 3h:14min urputného výkonu dobiehate na stanicu. Už-už dobiehate na perón a vidíte ako na starodávnych nástenných hodinách pred stanicou práve preskočila minútová ručička na 3:15. Vbiehate na perón, no vlak je ešte dobrých 50m ďaleko. Lokomotíva už vypúšťa paru a sprievodca máva rušňovodičovi signál na odchod. Chytáte sa madla a naskakujete na schodíky posledného vagónu. Dva výdychy a váš vysnený vlak do Chicaga sa pohýna aj s vami na palube 🙂 Tento pocit venujem našej babke, ktorá naposledy vydýchla na jar tohto roku. Zbohom, babko :-*

Na hodinkách bolo fantastických 3:14:56.5!!! Jóóóóó!!! Yeeees!!!! Chicagoooo!!!, zreval som z plného hrdla. Ééééh-ééh… Fúúú… No to teda… Húúú… A vtom to na mňa doľahlo. Pocit dobehnutého vlaku naplno prerástol do blaženého úsmevu. Po toľkých rokoch konečne viem, ako presne sa cítil Andy Dufresne tesne po tom ako sa prebrodil stokou zo Shawshankského väzenia a tvár mu po prvý krát skropili dažďové kvapky. Hehehe… : ) – > – <

Už sa teším do Chicaga na jeseň ďalšieho roku. Dúfam len, že na ďalší ročník nesprísnia kvalifikačný limit a nebudem musieť toto celé absolvovať zas B-)

S láskou spomíname

Katarína Smotrilová

5.12.1923 – 17.4.2014

Síce nie je na obálku časopisu, ale túto babkinu fotku mám najradšej. Babka Katka ukazuje najväčší zemiak, ktorý sa nám roku 2006 urodil.

Poďakovanie:

MAREKOVI BARTOVI – bez teba by som to nedal
rodine a priateľom – vďaka za fandenie aj za fotky.

Snáď sa uvidíme už čoskoro pri podobnom husárskom kúsku 😉